Ako sa hrali deti na streche?

Dnes (keď toto píšem) sa v starej tržnici v Bratislave uskutočnil prvý workshop zo série stretnutí s názvom Permakultúra na streche. Ide o krásny projekt, kde sa postupne využíva strecha tržnice na komunitné pestovanie a priestory tržnice aj na ďalšie vzdelávanie a osvetu.

Kým mám čerstvé dojmy, pokúsim sa vám priblížiť naše prvé stretnutie v tomto inšpiratívnom priestore svojimi očami.

Téma Deti v záhrade ma hneď zaujala a tak, ako hrdý učiaci sa lektor Školy permakultúry, som sa do nej vrhla po hlave. Vystavala som workshop pre dospelých, ktorí pracujú s deťmi, sú rodičmi alebo sú proste len veľkými deťmi a chcú tráviť čas zmysluplne, či už majú záhradu, balkón, alebo si vybehnú do parku či na námestie. Zacielila som namiesto budovania herných prvkov a atrakcií na tvorenie aktivít, ktoré majú pre deti a všetkých zúčastnených pridanú hodnotu a okrem kreatívneho trávenia voľného času si z nej odnesú zážitok, emóciu, zručnosť, vedomosť, či ideálne všetko dokopy. Ak je výsledkom takejto aktivitky aj konkrétny prvok, je to len ďalšie plus vo výpočte neobmedzených výnosov. A tak môžeme na konci hry skončiť s ježníkom, preliezkou alebo hoc aj s celoročným školským projektom. Fantázii sa medze nekladú. Toľko teória...

Na workshope sme sa stretli v rôznom obsadení, veľkí, malí, dlhí, širokí aj bystrozrakí. Začali sme priamo na streche tržnice, kde sa nachádza komunitná strešná záhrada. Od kamarátky a lektorky Zuzky som sa inšpirovala jej krásnym výstupom na Drienku a niektoré princípy permakultúry sme si navzájom priblížili pomocou osobných príbehov. Trochu sme sa navzájom spoznali a prelomili ľady. Deti si užívali dobrodružstvo na streche aj s lezením po rebríku. Priestor Oázy v tržnici sme využili na aspoň čiastočné zoznámenie sa s permakultúrou. Od rána mi však bolo čoraz jasnejšie, že miera improvizácie bude vysoká, keďže sa na mieste stretlo mnoho detí, ktoré nejaká nudná teória určite neuspokojí. Preto sme namiesto viac teoretického doobedia skočili rovno do jednej z hier, na ktorej sme si s veľkými priamo ukázali ako sa dá takáto aktivita vystavať, aby mala pridanú hodnotu. Zahrali sme sa vylepšenú slepú babu, zabavili sme sa, mali sme fyzickú aktivitu, no v konečnom dôsledku sme vlastne pochopili polykultúru a jej výhody.

Na obed sme sa vybrali o niečo skôr, niektorí s nami strávili len dopoludnie, iní pokračovali aj poobede. Z veľmi príjemnej kávy som sa vrátila v predstihu do ešte prázdnej Oázy a dumala ako budem postupovať ďalej, aby sme si poobedie všetci užili vrátane detí (alebo práve s nimi?) a predsa aby som splnila ciele, ktoré som si stanovila. Pôvodne som mala v pláne v skupinách navrhovať aktivity na konkrétne témy za pomoci princípov, ktoré sme si predstavili. Spoločné snívanie a dizajn by sme oslávili prezentáciou našich výtvorov. Všetky mapy mysle, časovanie a osnovy som si pekne krásne znova odložila a rozhodla som sa zacieliť na novú cieľovú skupinu, ktorá sa medzitým začala sama živelne vytvárať. Niektorí účastníci z doobedia mali už na neskôr iné plány (alebo spali), zato priestor (a asi moja osoba s menovkou evokujúca zodpovednosť) priťahoval náhodných okoloidúcich, deti sa zastavovali pri papieroch a farbičkách a rodičia ich tu spontánne nechávali ako v detskom kútiku. Rozhodla som sa tento neočakávaný vývoj udalostí v mojej prestávke využiť vo svoj prospech a ťahala som z detí informácie o tom, čo ich baví, čo by sa im v takej záhrade páčilo a podobne. Jednoducho profi prieskum verejnej mienky cieľovej skupiny 🙂

Najinšpiratívnejší pre mňa boli však dvaja chlapci, ktorí mi tu ,,prischli“ a začali sme skladaním lodičiek. Mali sme naozaj intelektuálnu konverzáciu o tom, či je vhodnejšie poháňať loď vetrom alebo motorom. Ich kreativita pri výrobe plachiet, vrtulí a ďalších papierových diel mi pripomenula, že niekde v útrobách môjho myslidla by ešte mohol byť návod na to, ako vyrobiť papierovú žabu, ktorá naozaj skáče. Keď sme boli v plnom zaujatí výrobou malých tvorčekov, vrátila sa moja doobedná skupinka, ktorú sme rýchlo zapojili.

Vo víre improvizácie sme nakoniec skončili veľmi peknou aktivitou, ktorá spĺňala všetky parametre toho, čo som mala v pláne účastníkom odovzdať. Ponúkam ju teraz aj vám, môžete sa s deťmi zahrať (počíta sa aj s kolegami v kancelárii, či v krčme pri pive).

Z papiera sa spoločne naučte postup ako poskladať jednoduchú žabku. Pritom sa s deťmi porozprávajte napríklad o tom, aké žaby u nás žijú, podľa toho si ich môžete aj vyfarbiť. Najviac sa ale deťom ráta, že žaby žijú obyčajne v lese a ku vode chodia na rande. Môžete trénovať kŕkanie, nemusíte sa brániť ani technológiám a pustiť im autentický zvuk rosničky. Veľmi ich zaujme aj fakt, že žaby nie sú ani chlapci ani dievčatá a tiež objav, že žerú komáre, im urobí každú žabu, čo stretnú, milšou. Thadá, žaba je hotová, jemná motorika rozcvičená, záujem vzbudený.

Teraz sa zahrajte hru Žaby idú na rande. Skákajúce žabky budú putovať z lesa do jazierka. My sme mali v Oáze k dispozícii naozajstný les, z ktorého žabky vyskakovali na dlážku. Na konci miestnosti bolo na zemi jazierko (stačí modrá šatka na zemi). Deti hopsali žabami smerom k jazeru, ale zrazu prišlo nebezpečenstvo, lebo krížom cez dráhu sa prehnal Filipko na kolobežke. Deti inštinktívne pobrali všetky žaby do náručia a preniesli ich cez rušnú komunikáciu. Cestou môžete povymýšľať ešte viacero nástrah a nechať deti vymyslieť, ako by žabám mohli pomôcť alebo ešte lepšie, ako zmeniť prostredie v ich prospech.

Keď sú žaby šťastne v jazierku, porozprávajte sa o ich strastiplnej ceste a oslávte to žabím koncertom. Keď sme na konci s rodičmi už len voľne diskutovali, decká dokreslili sami od seba do jazierka lekná a ostrovček, aby bolo žabkám príjemnejšie.

Prajem veľa radosti pri spoločných aktivitách.

Autorka textu a fotografie: Klára Mydliarová. Klára je lektorka a permadizajnérka, organizačne zastrešuje aktivitu Komentované prehliadky a sama lektorovala sériu webinárov Drobná architektúra. So svojím mužom, tiež permakultúrnym absolventom, sprevádza ich ukážkovou prírodnou záhradou Záhrada pod hradom pri Žiline.