Permakultúrne detské ihrisko – Škola permakultúry

DETI V PERMAKULTÚRE

Ohýbaj ma mamko pokým som ja Janko, keď už budem Jano, neohneš ma mamo. Tak ako každý rodič aj ja chcem dopriať svojím deťom len to najlepšie. Rozmýšľam ako mám v každom vývinovom období kúpiť tú správnu hračku, aby sa naštartovali, rozhýbali a pospájali neurónove siete. Však viete, aby moje dieťa to malo ľahšie v tom živote.

A hľa, nový pozemok, nová výzva a horsa budovať nové detské ihrisko. Hlava horela nápadmi... nooo predsa pieskovisko, domček určite s hojdačkou, k tomu nejaká tá stena na preliezanie. Hodiny strávené za počítačom, suma za ideálne detské ihrisko už mala 4 čísla. Ale však vieme, ide o budúcnosť našich detí, alebo prinajmenšom o naše očakávanie, že však sa to dieťa tam zabaví a ja si vypijem teplú kávu (aspoň raz začas). Avšak ak sa u mňa dostaví silný nátlakový pocit, že presne toto musím kúpiť okamžite - mám taktiku, nechávam tovar dva, tri dni v nákupnom košíku a čakám. Svoje nutkavé rozhodnutie preosejem cez tú našu permakultúrnu etiku, cez limity spotreby, či naozaj toto je presne to, čo potrebujem.

A tak sedím nerobím nič (ináč úžasný a môj najobľúbenejší permakultúrny princíp) a teda len pozorujem tie naše deťúchy, pretože tu ide o ne, a nie len o moje predstavy a očakávania. Našťastie tu mám celú domškolácku a domškôlkársku bandu, takže adeptov na pozorovanie mám viacej. Každé dieťa podľa múdrej literatúry, by malo v živote zažiť rýchlosť, výšky, zmeny pohybu a naučiť sa odolávať strachu (to znamená dieťa aj vystaviť strachu, drahí rodičia, a kde lepšie ako v kontrolovanom prostredí u seba doma), aby mohlo rásť a byť na seba hrdé, čo všetko zvládlo. U nás v lesnej škôlke máme jedno zásadné pravidlo, deti nevykladáme na stromy a iné vysoké miesta. Pokiaľ niekde dieťa dokáže samo vyliezť môže sa tam hrať, pokiaľ si tam ešte netrúfne nemá ešte všetky schopnosti a skúsenosti, aby tam mohlo byť v bezpečí. Dvojročné a trojročné dieťa to skúša zo zeme, až kým mu nespevnejú dostatočne ruky a nenaučí sa skoordinovať ruky a nohy, aby mohlo samostatne liezť po strome, rebríku, alebo aj zlaniť strmý svah. Pri pozorovaní ich a bez zbytočných zásahov, je úžasné vidieť ako napredujú, ako si trúfajú stále viac, ako naberajú vnútornú odvahu a učia sa prekonať svoj strach.

A preto, pri tomto pozorovaní, som z ideálnej preliezky vyškrtla nutnosť lezeckej dráhy, lebo tá je stále jednotvárna, neohne sa ako konár, nerastie a nemení sa ako strom. Je stále len tá istá statická lezecká dráha.

Druhým hlavným bodom bol domček, taký ten krásny katalógový s oknom, vonkajším parapetom, teraskou, kde malé dámy budú sedieť a piť čajík a zalievať svoje kvety. Jeden taký sme postavili, to bolo parády prvé dva týždne a zrazu zase tá istá statická nuda. Bez tvorivosti a možnosti zmeny. Detská hlava (aspoň mojím pozorovaním je plná nápadov). Náš pozemok je ešte stále vo fáze budovania, a tak materiálu na ich voľné stavby je tu neúrekom. Najvyužívanejší materiál je: palety, rôzne rovné i nerovné kusy dreva, strom ktorý môžu neustále orezávať na nový a nový materiál (nám sa osvedčila baza a vŕba), drevené elektrikárske špulky, paletové ohrádky, ktoré využívame na vyvýšené záhony, či vodárenská rúra. Tento materiál je voľne dostupný v blízkosti detského ihriska. Takto počas dňa vznikajú bežecké prekážkové dráhy a domčeky rôznych tvarov.

Po tomto mojom pozorovaní sa peňaženka zaradovala, ale duša puntičkára a chuť mať všetko uložené v 90° uhloch sa ozývala. Tak toto nemôže byť v modernej, či nebodaj ukážkovej záhrade. TO je bordel a chaos. A verte, môže to byť. Pretože podstatný je cieľ, ktorý sa schováva za celým permakultúrnym dizajnom tohto pozemku. Cieľom je výchova a edukácia detí a dospelých, otvoriť v nás energiu kreatívnosti, vytrvalosti a úcty k sebe i svojmu okoliu. Zónu detí nazývam druhou zónou päť, chcem ju vidieť, lebo sa v nej mnoho učím pozorovaním, ale tiež táto divočina by mala byť vzdialená tak aby nebola pre mňa rušivá.

Posledným inšpiratívnym prvkom v našej záhrade je pôda a voda. Zase to môže vyzerať ako riadny chaos, ale to na čo pozeráte, je edukačný materiál, na ktorom sme pochopili kolobeh vody v prírode, či ako funguje vzlínavosť vody, deti sa naučili chrániť si vlastné hranice, rozdeliť si úlohy a spolupracovať a tých príbehov, ktoré sa tu udiali a deti vymysleli už rátam na desiatky.

Pri ihrisku je naplnená celá definícia permakultúry, ako celostného dizajnu. Deti rozhodne majú viacrozmerný učebný prežitok. Pri vytváraní vlastného detského ihriska formou voľných stavieb zapájajú celé telo, a teda oči, ruky, srdce a hlava sú v rovnováhe.
V prípade prírodného detského ihriska majú snáď naväčšie využitie princípy Nevytváraj odpad (využijú to, čo je k dispozícii), či Problém je riešenie (keď niekde zavadzia kopa starého dreva, môže z nej vzniknúť napríklad hradný múr 🙂

Tak ako môžeme deti sprevádzať vedome?

Deti pozorujú, aké voľné predmety sú dostupné. Očami dokážu odhadnúť a následne si trúfnuť na nejaký kus materiálu. Všímajú si, z akých materiálov sú postavené okolité štruktúry a snažia sa ich napodobniť.

Pomáhajú si navzájom, ťažšie predmety nesú spolu, zisťujú, že spolu odnesú viac.
Pod rukami rozlišujú rôzne druhy materiálov, ich štruktúru, hmotnosť...

Radosť sa násobí počtom detí užívajúcich vytvorené herné prvky. Starosti sa spravodlivo delia medzi všetkých staviteľov.
Radosť zo stavby môžeme podporiť spievaním tradičných ľudových piesní, ako je: Pec nám spadla, Ja som malý remeselník...
Pamätajme na oslavu „nového bývania“, novej preliezky, nového prvku...

Staršie deti môžu odhadovať vzdialenosti predmetov, ktoré sú na stavbu potrebné. Môžu odhadovať váhu jednotlivých častí detskej stavby. Názorne môžu uchopiť a pochopiť jednotky dĺžky, jednotky hmotnosti. Deti tiež môžu pripraviť nákres stavby s logickou postupnosťou následných krokov.