Prázdniny bývajú časom oddychu od školy, ale aj príležitosťou pre zárobok.
Pamätám si na svoje prvé brigády v butiku s odevom, v rybárskom obchode a zmrzlinárni, na svoje prvé skúsenosti s beznádejnou nudou, počítaním hodín do fajrontu, šikanou na pracovisku. Na to, že som si vravela, že kvôli tým peniažkom to vydržím. Samozrejme som mala veľkú radosť, keď som si mohla potom z Vlastných peňazí kúpiť môj prvý školský ruksak z Pravej kože a môj prvý lístok na hudobný festival. Časť prázdnin som začala takto „obetovať“ od trinástich.
Pre svoje netere a všetky ostatné deti a dospievajúcich si prajem niečo úplne iné, lepšie, hoci som vďačná za minulé skúsenosti. Viem a som svedkom toho, že zarábať peniaze môže byť zábavné, kreatívne, zmysluplné, ba až povznášajúce.
Moja menšia neter mala rozsiahlu zbierku poníkov a pravidelne ma skúšala, či ovládam ich mená a superschopnosti. Väčšinou som to po piatom vzdávala a ona mi prísne radila, aby som si to doštudovala. Poníky pre ňu vtedy znamenali svet. Raz sme tak spolu sedeli v aute na ceste do kina na film o poníkoch, na ktorý okrem mňa nebol ochotný s ňou ísť nikto z rodiny. Dôsledne sa na túto príležitosť pripravila, sama si zhotovila masku. Celkom ju sklamalo, že v celom kine bola taká nadšená fanynka len ona. Ale to som predbehla – sedíme v tom aute a pýtam sa jej: „Čo s toľkými poníkmi, keď sa ti raz zunujú?“
So sebavedomým plamienkom v očiach mi odpovedala: „Predám ich.“ ´Dobre,´ pomyslela som si, aj keď som si nevedela predstaviť, kto by mal o ne asi tak záujem.
O niekoľko rokov neskôr sa jej to skutočne podarilo. Predala celú svoju zbierku na šalianskom Blšaliaku. S kamoškou vytvorili tak parádny stánoček, že sa pri ňom ľudia striedali. So súcitom pozerali na môj bezútešný stôl so starožitnými knižkami, pri ktorom nebol ani zďaleka taký rozruch. Úplne v nemom úžase som však zostala až vtedy, keď všetky utŕžené peniaze minuli na vianočné darčeky pre rodinu, ktoré veľmi starostlivo vybrali priamo na mieste od ostatných predajcov Blšaliaku. To ma naozaj dojalo.
Častokrát je lákavé v podobných situáciách deťom radiť, poúčať ich alebo im pošliapať predstavy priamo v zárodku. Keď dospelák iba tíško pozoruje a prípadne poskytne láskavú podporu, dejú sa prekrásne, priam neuveriteľné veci.
Neterky neraz dostali príležitosť predávať svoje výrobky u nás v Ukážkovej prírodnej záhrade v rámci Víkendu otvorených parkov a záhrad. Tento rok zožali Veronikine muffiny rôznych chutí veľký úspech. Vystavovala aj svoje prvé reprodukcie malieb. Dala si veľmi záležať aj na stánočku, sestra mi prezradila, že nápisy vyrábala v noci. Len tak mimochodom sa v ten deň naučila aj hennovať.
Napadlo mi, že by mohla na bezútešnú betónovú stenu v našej záhrade za kompostoviskom namaľovať pôdny život. S nadšením súhlasila. Takže sa pustila do práce a dostáva za ňu odo mňa vreckové. Prijíma ho s pokorou a s ostychom, lebo to neberie ako samozrejmosť. Veď robí niečo, čo ju baví.
A to je práve to – živiť sa tým, čo nás baví!!! Rozvíjať naše dary a tešiť nimi ostatných ľudí. Nám dospelákom stačí byť inšpiráciou a v tej pravej chvíli oporou, dôverovať, že si dokážu s peniazmi Hravo poradiť a v budúcnosti sa o seba bez ťažkostí postarať a byť spokojní a šťastní.
Ako môžeme povzdbudiť deti? Na to si môžeme položiť otázku my sami: čo k tomu povzbudzovalo nás? A podeliť sa s deťmi o vlastné skúsenosti, úspechy, ale aj neúspechy.
Autorka textu: Zuzana Pastorková. Zuzka je skúsená pestovateľka, absolventka Úplného kurzu permakultúrneho dizajnu a aj sprievodkyňa svojou ukážkovkou prírodnou záhradou Záhrada Zuzky Pastorkovej. Vyučuje tiež matematiku Hejného metódou a permakultúru pre deti v súkromnej rodinnej základnej škole Betula so sídlom v Šali.
Zdroj fotografií: archív Zuzky Pastorkovej
