Za horami, za dolami, tam, kde končia Karpaty a z kopca vidieť do Panónie. Tam, na Pavlovského staji, bola raz jedna Permapárty 2023. Zišli sa tu dizajnéri a ich rodiny z celej krajiny. Tešili sa, kúpali v jazierku a vymieňali si postrehy zo svojich projektov, olejčeky, varešky, zeleninu a všeličo iné. Varili jedlo, kde sila a neha ingrediencií tvoria život zladený s miestom i s človekom. Piekli chlieb, lebo kvások je ako kompost - živý, nadýchaný, voňavý a plný mikroorganizmov (MO).
Kvások, ku ktorému pridáme múku a vodu, je ako pôda, do ktorej sme pridali kompost. Vždy
žije svoj čas tak, ako mu to určí miesto, kde sa nachádza. Život chlebového cesta je krátky.
Pekár ho ukončuje sádzaním do pece.
Vtedy, keď na Permapárty zakladali cesto na kváskový chlieb, založili aj jedno cesto bez kvásku. Na pozorovanie rozdielov. Obe cestá kŕmili organickou hmotou - múkou, vodou, a prekladali, aby tam bolo dosť vzduchu a pohybu. Pozorovali, ako cesto s kváskom rastie a uprostred rýchlo vznikajú štruktúry. Priestory, kde môžu žiť a množiť sa mikroorganizmy. Po určitom čase sa všetka múka premenila na vláčne, ľahučké cesto. Vtedy je čas piecť, inak cesto prekysne a spľasne sa. Rýchlosť, akou MO premenia múku na budúci chlieb, je daná miestom a jeho náladou. Počas Permapárty bolo teplo a sucho – MO žili rýchly a bujarý život. Rýchlo premenili neživú hmotu múky na budúci chlieb. Ani sádzanie do pece nebolo tak rýchle, ako má byť. Chlieb bol tuhý a placatý.
Druhé cesto - to bez kvásku, žilo svojim pomalým životom. Oproti kváskovému bolo tuhé a v miske ho bolo málo. Ale učilo sa životu. Čiastočne pozorovaním v blízkosti kvásku a čiastočne tým, že sa do neho preniesli stopy MO z kváskového cesta. Na konci dňa už začínalo kysnúť aj ono. Deti si toto cesto opiekli na ohni, natočené na paliciach ako hady.
Život v pôde bude vždy, aj keby mal živoriť, inak by to už nebola pôda. Prekvitá, ak je jej povrch stále pokrytý mulčom, ktorý chráni a vyživuje MO, ak si korene rastlín vymieňajú s MO cukor za živiny, ak je tak akurát vody a vzduchu, ak je všetko, ako má byť. Alebo aspoň tak, aby sa to vedelo obnoviť.
Na druhý deň po upečení chleba bola nedeľa. Dizajnéri a ich príbuzní sa stretli v kruhu pod stromami. Ochutnali tuhý chlieb. Hovorili o mieste, kde vznikol, o tom, že každý sme správcom nejakého miesta. To svoje miesto si každý gazda a gazdiná pozná, rozumie mu. Je jedno či hlavou, srdcom alebo úplne inak. Hovorili o hosťoch, ktorých správcovia pustia na „svoje“ miesto. Je dôležité, aby hosť cítil úctu nielen k hostiteľovi, ale i k miestu. Aby viac pozoroval, ako radil. Aby sa ponoril do génia loci (ducha miesta). Stal sa na čas jeho súčasťou a potom išiel ďalej. Ľudia i duch miesta si ho bude pamätať a on bude na nich spomínať a všetci budeme jedno.
Autorka textu: Katarína Trizuliaková. Katarína je učiteľka, zanietená krajinárka a aj absolventka kurzu Permakultúrny dizajn. Naživo si ju môžete vypočuť ako lektorku v záznamoch dizajnérskych webinárov: Čítanie krajiny, Biotopy v záhrade alebo Predprojektová príprava.
Ilustračný obrázok: Margaret Jaszowska, Unsplash.com
