Pamätáte si? V každom meste bola tržnica! Niektoré boli kryté, niektoré dokonca murované a niektoré len tak – na betóne a pod nebom. Všade boli stánky obložené zeleninou, ovocím, karafiátmi a gerberami. Ešte žijú ľudia, čo si na tie časy pamätajú.
Aspoň ja si pamätám. Začala som tam svoju kariéru. Na žilinskej tržnici. Po maturite a nežnej revolúcii som predávala karafiáty u jedného rannokapitalistického podnikateľa. „Tri karafiáty, jeden asparágus a stužka... Ďalší, prosím.“ Karafiáty pestovali a vozili z južného Slovenska do Žiliny vo štvrtok večer. Aj prevažnú časť zeleniny a ovocia dovážali. Okrem čučoriedok, brusníc a húb, tie vozili hlavne z Kysúc. Predávali ich všakovakí zberači a babky trhovníčky. Mali malé, kempingové stolíky. Babky boli naozaj špeciálne... Hlučné, prostoreké, mali kopec času a na trh chodili hlavne zo spoločenských dôvodov. Keď ich to tam prestalo baviť alebo sa pohádali s inou babkou, rozdali tú trošku kôpru a tureckých hrebíčkov a išli preč. Inokedy tam boli až do zametania s dvoma kôpkami dubákov. Skrátka babky trhovníčky - soľ Zeme a duše trhoviska.
Trhovníci sa navzájom poznali. Ceny si sledovali. Niekedy ich dohadovali. Inokedy súťažili. Väčšina z nich si navzájom strážili stánky. Ak sused odbehol, predávali aj jeho tovar a peniaze dali susedovi na stôl. Samozrejme, že hlavne vtedy, ak oni ten tovar nemali. Ak mali, zákazníka stiahli k sebe. Predávalo sa hlavne pred pultom. Najúspešnejšia kombinácia bola: pred pultom bol predavač číslo 1 - na rozhovor a výber tovaru, za pultom číslo 2 - bral peniaze, viazal, balil a pripravoval. V piatok a v sobotu bol žilinský trh preplnený ľuďmi. V lete sa tovar začal vykladať už okolo piatej ráno, aby sa to do šiestej, keď začali chodiť ľudia, stihlo. Postupne na trh prenikali handrári (začiatkom 90-tych rokov). Onakvejší obchodníci s heslom: „Čím viac pásikov, tým viac Adidas.“ Pestovateľov začalo ubúdať, lebo sa objavili „lacnejšie zdroje“.
A trhoviská sú dnes prázdne! Ako toto na fotke z Lučenca, kde som nakupovala ešte na začiatku tohto tisícročia. Nemám rada pohyb v dave. Ale plné trhy mi chýbajú. Bolo v nich čosi lokálne. Podivná, hustá pohoda prevoňaná človečinou. Bolo ťažké byť na trhu vznešený a povzniesť sa nad jeho obyčajnosť. Obyčajnosť prenikla človeku pod kožu, usadila sa medzi korienkami vlasov a žila si tam svojim vlastným, obyčajným životom. Zistenie, že skutočná lokálnosť je obyčajná, ma prekvapilo. Však sa o nej toľko a vznešene píše... Chýba nám, nevieme si to vysvetliť, ale chýba. Naša duša hladuje. Mnohé duše možno ani nevedia, aké to je: byť nasýtená. Tak som si aspoň so susedou vymenila nedeľný koláč. Keď nieto celého krajca chleba, aj omrvinka poteší. Jedného dňa sa možno stane zázrak a trhy znovu ožijú. Obyčajnosť bude vzkriesená a malé kúsky sveta vyplní podivná, hustá pohoda prevoňaná človečinou. Asi bude úplne iná ako trhy, ktoré si pamätáme. Už teraz som zvedavá.
Odoporúčaná kultúra:
LOJZO - Na centrálnom trhovisku
Odporúčaný prázdninový zážitok:
Gazdovský trh Bátovce
Gazdovský trh Kalná nad Hronom
Gazdovský trh - kláštor Bzovík
Autorka textu a fotografií: Katarína Trizuliaková. Katarína je učiteľka, zanietená krajinárka a aj absolventka kurzu Permakultúrny dizajn. Naživo si ju môžete vypočuť ako lektorku v záznamoch dizajnérskych webinárov: Čítanie krajiny, Biotopy v záhrade alebo Predprojektová príprava.
