Na našej školskej záhrade býva veselo. Do kola v nej veselo behajú nie len deti, ale aj rôzne živé i neživé vecičky. Po strihaní stromov a viniča zostalo niekoľko balíkov konárov. Zvyčajne sa vyložia na ulicu, aby ich odviezli na mestskú kompostáreň. Tento rok však trpezlivo čakali poukladané pri našom školskom kompostovisku, ktoré si deti pred dvoma rokmi vyrobili sami z piatich paliet, niekoľkých dosiek a klincov.

Deti zostávajú v napätom očakávaní, keď im prezrádzam, že sa dnes naučia niečo nové. Nadšenie v nich rastie o to viac, keď sa dozvedajú, že to používajú výlučne dospelí. Drvič konárov – záhadná mašinka, ktorú už kdesi videli a počuli vydávať nepríjemný zvuk. Pristupujú k nemu s bázňou a počúvajú bezpečnostné pokyny a stručný návod na použitie. Rozdelenie sa do menších pracovných skupín je pre nich dnes už hračkou. Bývali časy, kedy to nešlo bez sporov a nedorozumení. Po niekoľkých nevydarených pokusoch zistili, že keď zapoja matematiku, ide to rýchlejšie a môžu si „makačku“ dokonca aj užiť. Pri drviči zostáva so mnou vždy štvorčlenná skupinka. Ide to ako po masle. Deti rýchlo pochopia rytmus práce stroja, nadšene zbierajú, triedia konáriky podľa hrúbky a striedavo ich vkladajú do drviča. Výsledkom je voňavá drevná štiepka – náš mulč do vyvýšeného záhona.

K prvej várke štiepky všetci privoňiavajú a dotýkajú sa jej malými prstíkmi. Nevedia sa jej nabažiť. Fascinuje ich aj množstvo, z ktorého na jednej strane ubúda a na druhej pribúda. Hurá, máme vlastnú štiepku. A po „odpade“ ani stopy. V rannom kruhu sme si rozprávali o mulči, o prikrývke pôdy. Sami kompostujú a vedia, že okrem Františka z kompostu (pre niektorých dospelých, ktorí sa s ním ešte nestretli – je to dážďovka), žijú v pôde aj nematódy, baktérie a hubové vlákna. Náš prvý kompost sme na jeseň vysypali do vyvýšeného záhona a zasadili do neho cibuľky kvietkov.

Dnes potrebujeme prikryť pôdu okolo budúcich kríkov čiernych ríbezlí. Ukazujem deťom, ako sa dajú namnožiť pomocou odrezkov. Odrezky skrátime na tri očká, rozumej tri púčiky, namočíme na pol dňa do vody a potom necháme chvíľu postáť v komposte. Takto majú väčšiu šancu sa zakoreniť. Odrezky vpichneme do pôdy po prvý púčik a môžeme mulčovať. To je dvojitá radosť: z budúcej úrody ríbezlí a z toho, že môžeme rúčky zabárať do štiepky a sypať ju a rozmiestňovať a hladkať pôdu. Odrezky pokračujú v kolobehu života v podobe štiepky, ktorá ochráni pôdu okolo kríčkov, ktoré prinesú fajnové plody a z ktorých odrezky opäť môžu poslúžiť na výrobu mulču. Deti vnímajú podobné cykly veľmi prirodzene. Dáva im zmysel každý deň napĺňať kompostovací kôš zvyškami z potravín a počas rannej služby nakŕmiť okrem mačiek, hydiny a králikov aj Františka z kompostu a jeho rozrastajúcu sa rodinu. František je náš kamarát 🙂

Autorka textu: Zuzana Pastorková. Zuzka je skúsená pestovateľka, absolventka Úplného kurzu permakultúrneho dizajnu a aj sprievodkyňa svojou ukážkovkou prírodnou záhradou Záhrada Zuzky Pastorkovej. Vyučuje tiež matematiku Hejného metódou a permakultúru pre deti v súkromnej rodinnej základnej škole Betula so sídlom v Šali.
Zdroj fotografií: archív Zuzky Pastorkovej, Pixabay.com