Autorka článku: Helena Norberg-Hodge, Local Futures
Najnovšou témou, ktorou sa zaoberali myslitelia a aktivisti, ktorí vytvárajú Veľkú Prechodnú Sieť, bola „Technológia a budúcnosť“. Pisateľ za pisateľom uverejňovali svoje myšlienky a bolo povzbudivé vidieť, že takmer všetci uznávajú, že technológia nemôže poskytnúť skutočné riešenia mnohých kríz, ktorým čelíme. Bola som tiež rada, že profesor William Robinson, autor množstva kníh o globálnej ekonomike, zdôraznil jasné prepojenie medzi počítačovými technológiami a hlbším ukotvením súčasnej globalizácie.
Každý, kto sleduje moju prácu, vie, že globalizácia ma mimoriadne zaujíma: už viac ako 40 rokov študujem jej dopady na rôzne kultúry a spoločnosti po celom svete. Od Ladaku a Bhutánu po Švédsko a Austráliu sa objavil jasný vzorec: keď sú ľudia tlačení do prehlbujúcej sa závislosti na rozsiahlych technologických systémoch, ekologické a sociálne krízy eskalujú.
Nie som jediná, kto toto vníma. V Medzinárodnom fóre o globalizácii – združenie, ktoré som v roku 1992 spoluzaložila – som spolupracovala so štyridsiatimi spisovateľmi, novinármi, akademikmi a sociálnymi a environmentálnymi lídrami z celého sveta, aby sme informovali verejnosť o spôsoboch, ktorými uzatváranie zmlúv o „voľnom obchode“, čo je hlavnou hybnou silou globalizácie, narušilo demokraciu, zničilo živobytie mnohých a urýchlilo ťažbu nerastných zdrojov. V tak odlišných krajinách, ako je Švédsko a India, som videla, ako globalizácia zintenzívňuje súťaživosť o pracovné miesta a zdroje, čo vedie k dramatickému sociálnemu rozkladu – vrátane etnických a náboženských konfliktov, ale aj depresií, alkoholizmu a samovrážd.
Profesor Robinson napísal, že sme „na pokraji ďalšieho kola reštrukturalizácie a transformácie založenej na oveľa pokročilejšej digitalizácii celej globálnej ekonomiky“. To je pravda, ale spojenie medzi globalizáciou a technologickou expanziou začalo už dávno pred počítačovou érou. Veľké technologické aparáty môžu byť chápané ako končatiny centralizovaného dosahovania zisku. A zatiaľ čo 5G siete, satelity, hromadné zbieranie údajov, umelá inteligencia a virtuálna realita umožňujú kolonizáciu ešte väčšieho fyzického, ekonomického a duševného priestoru nadnárodnými korporáciami, tak technológie ako fosílne palivá, globálne obchodné infraštruktúry a televízia už pomohli presadiť na korporáte a spotrebe založenú ekonomiku takmer v každom kúte sveta.
Z dôvodov, ktoré sú čoraz evidentnejšie, je zrýchlenie tohto procesu to posledné, čo v čase vážnych sociálnych a environmentálnych kríz potrebujeme. A čo viac, samotné technológie – od senzorov až po satelity – sa vo veľkej miere spoliehajú na vzácne zdroje, v neposlednom rade na vzácne minerály. Niektoré z najbohatších svetových korporácií teraz medzi sebou pretekajú, aby získali tieto minerály z najhlbšieho morského dna a z povrchu Marsu. Odhaduje sa, že samotný internet – so svojimi zväčša neviditeľnými dátovými skladmi – spotrebuje do roku 2025 pätinu celosvetovej spotreby elektriny.
A prečo? Aby sme všetci mohli tráviť viac času vnorení a závislí na virtuálnych svetoch? Aby sme mohli automatizovať poľnohospodárstvo a vyhnať viac komunít z ich pôdy do rozľahlých mestských periférií? Aby dróny mohli doručovať naše online nákupy bez najmenšieho osobného kontaktu?
Keď premýšľame o technológiách, už z pohľadu súčasného vyspelého mestského kontextu, môžeme ľahko zabudnúť, že takmer polovica svetovej populácie stále žije na dedinách, ktoré sú stále spojené s pôdou. To však neznamená, že ich spôsob života nie je ohrozený – to ani zďaleka nie. Ladak, himalájsky región, kde som niekoľko desaťročí žila a pracovala, nebol až do 60. rokov minulého storočia spojený s okolitým svetom ani cestou. Dnes však v hlavnom meste Leh nájdete potraviny známych korporátov, smartfóny, hory plastového odpadu, dopravné zápchy a ďalšie znaky ‚modernosti‘.
Prvé kroky na tejto ceste boli podniknuté v polovici 70-tych rokov, keď sa v mene „rozvoja“ investovali obrovské zdroje do budovania energetických, komunikačných a dopravných infraštruktúr potrebných na prepojenie Ladaku s globálnou ekonomikou. Ďalším krokom bolo stiahnutie ladackých detí z ich dedín do škôl západného štýlu, kde sa nenaučili žiadne z miestnych zručností, ktoré podporovali ladackú kultúru po stáročia, a namiesto toho boli vyškolení do technologicko-modernistickej paradigmy. Všetky tieto sily spoločne posúvajú tradičný spôsob života na pokraj vyhynutia.
Zatiaľ čo tento proces sa v Ladaku začal relatívne nedávno, na západe prebieha oveľa dlhšie s hlbšími dopadmi. Ale aj tu si stále viac ľudí uvedomuje, že technizácia ich osobného života viedla k narastajúcemu stresu, izolácii a bojom o duševné zdravie. Počas pandémie boli ľudia nútení pracovať online viac, ako kedykoľvek predtým – od školských tried až po rozhovory s priateľmi a rodinou – a väčšina z nich zistila, aký obmedzený a prázdny môže byť online život. Existuje jasný kultúrny obrat, ktorý je teraz viditeľný aj v hlavnom prúde, ktorý presahuje túžbu tráviť menej času na obrazovkách. Ľudia tiež začínajú odmietať konzumnú kultúru a jej kolobeh práce a následného míňania, namiesto toho chcú spomaliť, pestovať si hlbšie vzťahy a zapojiť sa do aktivít viac zameraných na komunitu a prírodu.
Veľa mladých ľudí na celom svete opúšťa pracovné miesta a odchádzajú od obrazoviek počítačov, aby sa stali farmármi. (Tento návrat k zemi sa deje aj v Ladaku, čo považujem za skutočne inšpiratívne.) Vznikajú neformálne siete vzájomnej pomoci. Priatelia spolu záhradkárčia, varia a pečú chlieb; rodiny sa rozhodli žiť v prírode a rozvíjať vzťahy so zvieratami a rastlinami okolo nich. Sme svedkami zvýšenej úcty k domorodej múdrosti, k ženám a k ženskosti a rastúceho uznanie divokej prírody a všetkého ľudového, ručne vyrábaného, remeselného a miestneho. V každej disciplíne sa objavujú aj alternatívne, ekologické postupy: od prírodnej medicíny po prírodné staviteľstvo, od ekopsychológie po agroekológiu. Hoci tieto disciplíny boli často terčom korporátnej kooptácie a greenwashingu, vždy sa vynorili zo snahy zdola nahor obnoviť zdravší vzťah so Zemou.
Toto všetko sú pozitívne, zmysluplné trendy, ktoré médiá vo veľkej miere ignorujú a politici im neposkytujú žiadnu podporu. Momentálne je to stále náročná cesta do kopca v systéme, ktorý na každom kroku uprednostňuje technologický vývoj pod vedením korporácií. Ale tieto trendy svedčia o stále prítomnej dobrej vôli, o hlbokej ľudskej túžbe po spojení.
Keď sa na to pozrieme zo širšej perspektívy, expanzia digitálnych technológií – ktoré sú vo svojej podstate centralizované a centralizujúce – je v rozpore so vznikom humánnejšej, udržateľnejšej a skutočne prepojenej budúcnosti. Prečo by sme mali akceptovať energeticky a nerastne náročnú technologickú infraštruktúru, ktorá je v zásade o zrýchlení života, zvyšovaní času stráveného pred obrazovkou, automatizácii našich pracovných pozícií a umocňovaní len 1 %?
Pre lepšiu budúcnosť musíme vrátiť technológie tam kde naozaj patria a začať uprednostňovať demokraticky určené, rôznorodé formy rozvoja, ktoré sú formované ľudskými a ekologickými prioritami – nie gýčovými fetišmi hŕstky miliardárov.
Originál článku nájdete tu: Local Futures
Preklad: Janka Sládečková
