Škola permakultúry má 3,5 vzdelávacieho centra. Tie tri sú: farma na Hrušove, o ktorú sa starajú Pat a Tino Pavlovskí so svojou rodinou. Komunita na Brdárke, ktorú v škole permakultúry zastupuje Marcel Antal, spravuje domy a záhrady v malej koncovej dedinke. Dobrovoľníkov a remeslá v Prenčove organizuje Martin Gavalier. To, čo je „akože polovica“, to je záhrada na Maláši, kde Hedviga Gulová pestuje a konzervuje, čo sa len dá a stíha. A prečo polovica? Vynechám dlhú filozoficko-historicko-sociologicko-teoretickú úvahu a krátko skonštatujem, že na Maláši sa nedá ubytovať. 

Ako hovorí starý, dobrý, permakultúrny princíp: „Problém je riešením!!!“. Keďže sa na Maláši ubytovať nedá, účastníci kurzov sú ubytovaní v inej lokalite. Cestou medzi Hedviginou záhradou a malým dedinským hotelíkom, prekračujú hranice dvoch susediacich krajín. Na hrane, kde sa mierne členitá pahorkatina mení na úplnú rovinu, je možné pozorovať obrovské, rovné lány ornej pôdy uprostred ktorých sa Maláš nachádza. Tu niekde začína krajinárstvo. Takto asi ľudia začali krajinu čítať. Je pravdepodobné, že prvú krajinu, ktorú čítali bola rovina pokrytá leso-stepou. Teda priestor, kde sa dalo loviť, schovať, napiť… neskôr aj pásť, pestovať a zakladať sídla. Čítali krajinu z vyvýšeného miesta, ich pohľad pozoroval svet ponad stromy. Videli lúky, na ktorých sa pasú stáda veľkých bylinožravcov a  udržujú veľké plochy úrodnej pôdy bez lesa. Tieto miesta neskôr osídlili a hranicu lesa posúvali stále ďalej od svojich sídel. Na dlhé stáročia sa ustálila dynamická rovnováha. Kedy hranica divokého lesa pulzovala v rytme populačnej krivky miestneho obyvateľstva. Nedotknutými ostávali napríklad podmáčané časti krajiny: široké brehové porasty meandrujúcich riek a potokov, vnútrozemské delty väčších riek, mokrade, bažiny, oblasti jarných záplav a podobne. Neskôr sa osídlenie presunulo aj do kotlín. Cez hory ľudia prechádzali odkedy existuje diaľkový obchod, no trvalo je ich osídlenie spojené až s ťažbou kovov. 

Dnes pri pohľade na krajinu rovín a nízkych pahorkatín častokrát nájdeme už len sídla, polia a cesty. Sú to roviny, ktorých krajinná pokrývka je monotónna ako púšť. Znepokojivá púšť, kde legendárny, pokojný, meditatívny stav mysle, opisovaný cestovateľmi, narušuje hlodanie svedomia. Hlodá vo mne (s)vedomie, že „toto takto nemá byť“. Už si síce neviem spomenúť, ako to byť má, len ten tichý vnútorný hlas mi hovorí: „Poď preč, tu už nič nie je!!!“ 

Toto je situácia, kedy starý, dobrý, permakultúrny princíp: „Problém je riešením“ nefunguje. Je to situácia, kedy sa ku problému otočím chrbtom, lebo „čo ja s ním?“ Čo môžem robiť, ak nevlastním aspoň tých 50 ha, na ktorých by bolo ako-tak vidieť zmenu v tejto rozľahlej krajine? A či by som to vôbec dokázala, zregenerovať 50 ha? 

Ak teda nefunguje princíp „problém je riešením“ skúsim dačo iné, napr. „najprv pozoruj!!!“ Pozorujem, čumím, oči si vyočiť idem… a jediné, čo cítim je rastúca depresia  a (s)vedomie, ktoré sa mi prehlodalo až na kosť. Ak tu ešte chvíľu budem stáť, zožerem samú seba. Tak teda poslúchnem vnútorný hlas a idem preč. 

Odchádzam z tohto smutného miesta. Smerom na sever sú Štiavnické vrchy a tam Prenčovská kotlina. Priestor pod Sitnom, pod rozprávkových kopcom, v ktorom spia sitnianski rytieri. Zalesnené svahy kotliny obkolesujú zvlnené dno kotliny, prikryté krajinnou pokrývkou plnou nádherných vzorov a meniacich sa farieb. Brehové porasty a podmáčané lúky ešte kde-tu ostali, lebo kraj už zďaleka nie je taký úrodný, zem je tu ťažká, ílovitá. Voda tu tečie rýchlejšie, z odlesnených častí odnáša a ukladá na nové miesto celé kusy kopcov, tvorí a prehlbuje malé rozprávkové rokliny. V čerstvo obnažených stenách rokliniek je vidieť íl – červenú a bielu hlinu, z ktorej už stáročia miestny vyrábali keramiku. Táto krajina sa číta omnoho zaujímavejšie, je zelenšia a veselšia. Pri nákupe potravín sa znovu ozve ten vnútorný hlas: „Z kade to sem priviezli?“ odpovedám si: „Ak v tejto krajine vyrobili dostatok hrncov a hrnčekov, mohli si to kúpiť aj oni…“ Uf, ešteže viem to svoje svedomie upokojiť. Som tak rada, že už som dospelá a viem si to tak pekne vysvetliť.  „ A výhľady Ti nechýbajú? Naozaj Ti stačia tie blízke horizonty?“ pýta sa zas vnútorný hlas. „Tak teda dobre“,  odpovedám vnútornému hlasu, „nie som tu priviazaná, pozriem sa aj inde“. Nejdem na Sitno ale na Radzim, kopec nad Brdárkou. Kopec s ďalekými výhľadmi na Gemer.  Gemerské hory boli plné železnej rudy. Pri jej spracovaní boli tunajšie lesy premenené na drevené uhlie. Kto vie, ako vyzerala táto horská krajina v čase najvyššej aktivity človeka? Ako sa ľudia zmierili s tým, keď ťažba prestala, keď sa minuli neobnoviteľné zdroje? Možnože Brdárky sa to netýka, toto územie osídlili pastieri, ktorý baníkov, hutníkov a uhliarov zásobovali potravinami. Zarastajúce lúky a sady hovoria o tvrdej práci a náročnom živote v tomto kraji i o tom, že už nie je pre koho pestovať a chovať. Oplotený prameň a rozdupaná lúku pod ním sú podivnou daňou za to, že tu ešte niekto hospodári a udržuje hranicu lesa pasením veľkých bylinožravcov. Táto maličká krajina, spolovice obkolesená hrebeňom hôr a spolovice otvorená pre ďaleké výhľady je plná príbehov. Dá sa čítať ako napínavá kniha, ktorej písmená pomaly a nenápadne blednú. „Chacha, zase Ti je smutno!“ posmieva sa mi môj vlastný vnútorný hlas. Tak putujem ďalej. 

Prišla som na Hrušov. Príbeh planiny musíte čítať odzadu. Teda od hlbokých dolín, ktoré vznikli spojím menej hlbokých, užších a rozvetvených doliniek. Tieto doliny a dolinky vyerodovala voda do mäkkého sopečného prachu. Svoj tvorivý odnos začínala voda na asi nudnom, skoro rovnom povrchu obrovskej masy prachu a kameňov, ktoré sem doleteli z dymiacich sopiek. V hlbokých, úzkych dolinách sa nedá žiť ani hospodáriť, takmer všetky zrážky, ktoré tu padnú odídu pomedzi sopečný prach z krajiny preč. Jediné organizmy, ktoré vodu zadržia v krajine sú rastliny.

Keď na Hrušove odstránite les, aby ste získali pasienok či pole je celkom veľké riziko, že vznikne na plytkej pôde suchá step. Skoro ako na hlbokých pôdach roviny okolo Maláša, len je to celé menej úrodné, kamenisté a ešte aj na šikmo. Reliéf je tu divoký, sú tu miesta s ďalekým výhľadom ako v horách na Brdárke. Mozaika krajinnej pokrývky je vďaka umnému využívaniu reliéfu, plná nádherných vzorov, ako v Prenčovskej kotline.  

Tu sa problém nudnej, skoro roviny, odborne nazvanej planina stal riešením. Voda si tu v sopečnom prachu vytvorila svoje hlboké cestičky, v ktorých dokážu prosperovať lesy. Neskôr na plochých kopcoch vznikli gazdovstvá. Vodu, potrebnú k životu ľudí i zvierat, zachytávali do podzemných nádrží. V nedeľu sa ľudia z hospodárstiev roztratených po krajine zišli na jednom mieste. V tom mieste, kde sa reliéf podobá na kotlinu vnikla dedina. Sídlo Hrušov bolo bodom v krajine, kde sa stretala miestna komunita. Z kopcov na okraji Krupinskej planiny sú takmer nekonečné výhľady na úrodné roviny. Tento kontrast dvoch rozdielnych tvarov reliéfu vytvára dojem, že sa nachádzame vo vysokých horách. Spôsob, akým tu príroda vytvorila podmienky pre život, je inšpirujúci. 

Prenesením do menšej mierky sa táto krajina opakuje ako permakultúrna farma Pavlovského stája. Na pár hektároch je dômyselne pracované s terénom. Vodozádržné opatrenia, okrem zadržanej vody, umožňujú príjemný pohyb po pozemku, aj oživenie pôdy, na ktorej rastú zdravé stromy, kry, lúky, kvetinové záhony i zeleninová záhrada. 

Blahoslavený problém, ktorý umožnil životu nájsť takéto nádherné a inšpirujúce riešenie. Nepotrebujem sa už krajine okolo Maláša otáčať chrbtom. Za prvoplánovou nudou vidím potenciál pre krásu. V Hedviginej záhrade môžem pozorovať, čo a ako v tejto krajine funguje. Možno niektoré riešenia sa dajú použiť na zvelebenie toho kúsku sveta, o ktorý sa starám ja. 

Sú krajiny, ktorých hodnotu spoznáme až po prečítaní iných krajín. Vnímavé putovanie rôznymi krajinami ponúka okrem zážitkov, aj rozvíjanie našej schopnosti vidieť skryté potenciály miesta, poznať génia loci. Nájsť svoje miesto na Zemi. Škola permakultúry má 3,5 vzdelávacích centier, aby sme sa naučili vzájomne sa podporovať, inšpirovať a spoločne hľadať riešenia.

Autorka textu: Katarína Trizuliaková. Katarína je učiteľka, zanietená krajinárka a aj absolventka kurzu Permakultúrny dizajn. Naživo si ju môžete vypočuť ako lektorku v záznamoch dizajnérskych webinárov: Čítanie krajiny, Biotopy v záhrade alebo Predprojektová príprava.
Ilustračná fotografia: Unsplash.com, autor: Jozef Guman