"Mami, prečo ideš na kurz o včielkach, veď ich máme doma. A ešte k tomu v škole, v ktorej si pani učiteľka?" No pretože, do prkvančíc, nikto nevie všetko! Ale pravda je taká, že preto, lebo na moju sestru padol medomet. Keď bola asi taká ako moje plavovlasé, škôlku navštevujúce dieťa so zákernými otázkami. Má to napísané v karte u doktora. Moja sestra, nie moje dieťa. Naozaj, nevymýšľam si, je to obľúbený rodinný fór, keď sa jej niečo nevydarí, niečo ako – vyhodili sme ťa do vzduchu 100x, ale len 99x sme ťa chytili... Taká výhovorka na občasnú zabednenosť.

Ale aby som sa vrátila k téme – medomet. Väčšina ľudí ani nevie čo to je, ale mňa ten modrý sud na troch nožičkách odjakživa fascinuje (teraz som späť vo veku mojej dcéry, len aby bolo jasno). Zaujal ma už len tým, že všetko odložené v maštali je zaprášené a zahádzané, ale on má svoje výsostné miestečko a je prikrytý vyšívaným obrusom. A má kľuku. Keď sa ňou otočí, začne rachotiť. Fascinujúce.

No a prečo máme tento zázrak v maštali? - hovorím si (stále som malá). Nepamätám si naše prvé vytáčanie medu, ale pamätám si, že v jednom momente mi začalo byť úplne jasné, na čo to je. Takže niekde medzitým sa to stalo...

Starký mal včely odjakživa, pár rodín vo včelíne za maštaľou. "Musím ísť do včiel" – vravel starký každý deň. Celé hodiny postával pri letáčoch a pozoroval ako včely lietajú dnu a von. Zo stromu, odkiaľ som ho pozorovala, to vyzeralo veľmi dôležito. A po pár minútach veľmi nudne 🙂 Ale aké vzrúšo nastalo, keď reálne vliezol do kukly a začal sa tam vzadu v niečom rýpať!

"Je ideálne počasie, zajtra vytáčame med!" Celá rodina v pozore. Všetci rušia plány a čakajú, čo sa bude diať. Niekedy dokonca prišla aj širšia rodina. Starký pôsobil dojmom ,,teraz alebo nikdy - nedá sa to odkladať". Zakaždým. Plán bol nasledovný. "Deti, vy budete nosiť rámiky do verandy. Najrýchlejšie ako viete. Mamička ich odvíčkuje a vrazí do medometu. Za odmenu môžete vyžuť vosk. Nepľuj ho na zem! Tu ho odkladajte..."

A potom sme do večera pozerali ako odtekajú posledné kvapky medu z nakloneného medometu do fľašky. Je to nekonečné. Posledné stávky, koľko ho ešte do rána natečie a ideme spať.

Iste bolo okolo toho oveľa viac práce, ale to vtedy nebola moja starosť. Teraz je. Čo dokelu robil starký každý deň toľko okolo tých včiel? Naozaj je to také zložité? Alebo sa s nimi len rozprával? A čo robil, keď sa z včelína jemne dymilo a on kukal do útrob tých drevených domčekov? Už to tak býva, že keď bola možnosť, nechcelo sa mi priúčať a teraz mi to už nemá kto ukázať. Alebo má? Môj mladší brat mal našťastie viac rozumu a pri starkom sa obšmietal tak, že sa naňho niečo nalepilo. Nejaké múdro, nie med.

A ja ako dobrá staršia sestra a úplnou náhodou v Škole permakultúry pôsobiaca osoba, som mu vybavila kurz. U Davida. Nemohla som urobiť lepšie! Vlastne hej... mala som tam ísť sama. Lebo prerozprávať sa to nedá, to treba zažiť, vyskúšať si vlastnými rukami. Tak idem. Neviem sa dočkať.

PS: ako sa to stalo s tým medometom si bohužiaľ nepamätám, ale muselo to byť epické, keď sa s tým išlo k doktorovi. Žiadne trvalé následky okrem interného humoru to nemalo.

 

Autorka textu a fotografie: Klára Mydliarová. Klára organizačne zastrešuje kurz Včelárenie blízke prírode 2023 a v rámci školy okrem iného lektorovala sériu webinárov Drobná architektúra.