Prichádza jar. Prvé sa prebúdzajú korene a jeden taký môj osobný korienok sa prihlásil o slovo. Poviem Vám o ňom príbeh. Je to rozprávanie o mieste, ktoré má svojho správcu. Lebo o tom PERMAkultúra je. Permakultúra je o dlhodobom (preto perma) a o staraní sa o miesto aj o ľudí (preto kultúra).
Keď na začiatku 70-tych rokov 20. storočia znovu zrušili skauting, partia skautov zo Žiliny (vtedy na hranici dospelosti) sa nerozpadla. Vznikla z nich Olosová banda (lebo vodcom ich skautského / ochranárskeho oddielu bol Robo Olos) a pokračovali pod krídlami ochrany prírod. Časom si našli svoje miesto – útulňa Ramža v Nízkych Tatrách (1260 m.n.m.). Opravili ju a opravujú a spravujú ho dodnes.
Poznám ten príbeh, hoci priznávam, že na Ramži som nikdy nebola. Ten príbeh písali moji strýkovia, ich bratranci a kamaráti. Bola som malá, keď na Ramžu začali chodiť. Vnímala som to ako niečo, čo by som v dospelosti chcela aj ja. O niečo sa starať s partiou. Venovať čas miestu a ľuďom. Akoby takýto život mal „istú kvalitu, ktorá sa nedá pomenovať, ale každý z nás ju spozná, keď ju zažije“ (Karol Končko). Moji strýkovia žili niečo z tej kvality. Dnes som pozerala stránku Olosovej bandy na FB. Jeden z mojich strýkov už zomrel (volali ho Kastelán - Kasťo), aj ďalší členovia Olosovej bandy tu už nie sú. Niektorí ešte žijú, hoci na Ramžu sa už asi „nevyštverajú“. Na fotkách sú ich deti, teda vlastne otcovia ich vnúčat aj s vnúčatami. Pamätám si ich ako malých skautíkov z Kasťovho skautského oddielu. Pretože po obnovení skautingu (90te roky 20.stor.) z tejto partie vznikol jeden z prvých skautských oddielov v Žiline. Možno práve tá útulňa v Nízkych Tatrách, to „ich miesto na Zemi“ umožnilo, aby jeden skautský oddiel prežil 20 rokov v inej podobe. Keď sa podmienky zmenili, jeho skautské korene opäť vyklíčili.
Prajem sebe i Vám ten pocit, že som súčasťou niečoho permanentného, niečoho, čo pretrvá. Vidieť, ako sa veci okolo nás menia. Vedieť, že všetko má svoje korene. Hoci nevieme, kde začínajú. Možno ani začiatok nemajú. Ak nemajú začiatok, tak sú večné. Je iba na mne, kde sa na tú večnosť napojím, ako silno a vedome ju budem žiť. Možno sa raz premením na koreň. Možno môj príbeh bude živiť budúcnosť mojich detí, skautiek, študentov, krajín a záhrad. Mal by to byť silný príbeh. Nemusí byť veľavýznamný a heroický. Dôležité je, aby mal vitalitu. Aby ním prúdil život. Aby príbeh o útulni na Ramži ostal v duši sveta, aj keď už tu nebude nikto, kto osobne poznal Olosovú bandu.
Autorka textu: Katarína Trizuliaková
Zdroj ilustračnej fotografie: FB Útulňa Ramža
