Spomienky na letnú permapárty v sídle Školy permakultúry v Hrušove sa tu i tam v mojej mysli vyplavujú ako sladké radostné spomienky z detstva. Pripomínajú sa mi milé tváre, pracovité ruky, úsmevy, kruh bezpečia, srdečný smiech, objatia a magické momenty, v ktorých sa dokonale pospájali všetky okolnosti v láskyplnú prítomnosť. Sylvia Koreňová, Ema Knéblová a Sveťa Kuzderová, hlavné organizátorky tohto vrúcneho stretnutia, pripravili zázemie, v ktorom sme sa cítili ako doma. Na každom kroku bolo vidieť detaily a cítiť ich neviditeľné pôsobenie.

Úplne ma nadchla voňavá vytapetovaná separačná toaleta, v ktorej som sa cítila ako v džungli. Kochala som sa vzormi na stenách a premysleným plagátom o všestrannom využití planých bylín. Jazierko, dominanta hornej terasy, ku ktorej viedla čerstvo osadená slávobrána, na mňa pôsobilo ako magnet. Pri máčaní si unavených chodidiel som nevedela, kam sa skôr pozrieť, všetko živé v ňom a okolo neho ma veľmi zaujímalo. A tie božské výhľady. Často krát mi napadlo – požehnaná krajina. Na drevenom móle bolo zavše veľmi živo, deti hádzali kamienky do vody, čvachtali sa a pozorovali hmyz. Vládla taká pohoda, plynutie a prijatie všetkého, čo prichádza. Vynárajú sa mi Marcelove pracovité ruky, Paťkine iskričky v očiach, Tinov úprimný čistý pohľad, Paulínkino šepkanie deťom do uší pri ohníku, Sveťkine veselé príhody, Emin spev sprevádzaný gitarou a mnoho ďalších chvíľ, ktoré som vnímala v plnej prítomnosti a bdelosti.

Cítila som nesmiernu vďaku, že tu môžem byť, tu a teraz práve s týmito ľuďmi, s ktorými je tak poľahky byť sama sebou, pri ktorých sa mi srdce otvára dokorán a prúdi ním láska, šťastie. Ako malé dieťa som čakala na chvíľu, kedy Sveťa začne rozprávanie o Karolovi Končkovi. Nosila som v sebe túžbu, poznať tohto citlivého génia viac, uspokojiť svoj smäd po poznaní jeho života a diela. Ten čas prišiel v sobotu podvečer a o svojom otcovi sa rozhovorila aj Paťka. Sedela som s ňou a Tinom na gauči a so zatajeným dychom počúvala príbeh, ktorý som nepoznala a predsa mi bol taký blízky. Sveťka čítala úryvky z jeho doposiaľ nepublikovaného Ekolandu. Stále sa vo mne viac a viac prehlbovalo presvedčenie, že Karol bol vizionár a že by som veľmi rada žila v takom svete, aký si vysníval. Jeho prítomnosť bola citeľná. A potom sa to udialo – pre mňa najmagickejšie chvíle celej permapárty. Medzi kopcami vychádzal žiarivý Mesiac, všetko sme pozhasínali, zapálili sviečky, pritisli sa jeden k druhému a v tichosti počúvali Shine on you Crazy Diamond od Pink Floyd, ktorý Karol tak miloval. Myslela som na to, že sme vlastne všetci také diamanty, bláznivé diamanty a každý z nás je jedinečný. Bola som dokonale šťastná.

Toľko som sa úprimne nasmiala, až do sĺz, priam do „cvrknutia“ a bolo veľmi oslobodzujúce, že si môžeme dovoliť byť aj trošku prasiatka, aj trošku nevychovaní, ale nikdy to nebolo na úkor niekoho. Cítila som sa ako hosť a zároveň člen rodiny. Nechýbalo fajnové domáce modranské víno, výborný vegetariánsky guláš z darov záhrady, všakovaké dobrôtky, čo permahostia podonášali. Nikomu nebolo treba nič hovoriť, čo a ako to má robiť, aspoň som mala taký dojem, že proste všetko plynie tak ako má a každý robí to a tak, ako to cíti. Naše rozhovory ma obohatili a rozšírili obzory. S radosťou som počúvala, komu sa ako darí. Dopriala som si aj prechádzku po okolí a kochala sa prírodou a malebnými výhľadmi.

Keď sme stáli v poslednom rannom kruhu a zdieľali svoje pocity a myšlienky, opäť som cítila tok lásky, ktorý mnou prechádzal. Priala som si, aby sme sa nebáli snívať, aj také veľké, možno naoko nesplniteľné sny. Možno my tu teraz stojíme tak, ako si to raz vysníval Karol Končko. Som nesmierne vďačná za všetko, čoho sa mi na permapárty dostalo. Neviem to všetko zachytiť slovami, ani to nie je nutné. Zostáva ten pocit radosti, vzájomnosti a vedomia, že na tomto svete nie sme sami.

 

Autorka textu: Zuzana Pastorková