Život na Zemi bez vody nemôže existovať. Voda pokrýva takmer 2/3 zemského povrchu, ale iba malé percento z nej je použiteľná sladká voda potrebná pre život na Zemi. Dažďová voda je pre nás primárnym zdrojom. Rieky, jazerá a podpovrchová voda sú zdrojmi druhotnými. V súčasnosti, keďže absentuje zber a konzervovanie dažďovej vody, sme takmer úplne závislí na druhotných zdrojoch. Nesmieme však zabúdať, aká je hodnota tohto vzácneho prvotného zdroja. Zber a konzervácia dažďovej vody znamená doceňovať hodnotu dažďa a optimálne využiť dažďovú vodu na mieste, kde spadla. Spôsob, akým využívame vodu v záhradách, nás vedie pozerať sa na ňu ako na samostatný element. Termín vodný prvok v nás evokuje izolovaný komponent. Voda však, tak ako to vie každé školopovinné dieťa, je súčasťou omnoho väčšieho systému tzv. cyklu vody. Bohatá rozmanitosť rastlinných a živočíšnych druhov v sladkých a slaných vodách a rovnako aj na súši je závislá od dostatku čistej vody.

Prvé dažďové záhrady boli prírodné ekosystémy. Predtým ako bola krajina osídlená a zastavaná, dažďová voda bola filtrovaná pôdou, koreňmi a rastlinami v prirodzených lesoch, mokradiach a lúkach. Samočistiaca schopnosť riek, potokov a morí bola oslabená činnosťou človeka, ktorý začal budovať svoje sídla v blízkosti vodných tokov.

Vo Veľkej Británii, USA a Austrálii sú dažďové záhrady oficiálne podporené vedením miest a obcí. Vo Veľkej Británii ich poznajú ako Udržateľné drenážne systémy (Sustainable Drainage Systems – SuDS). Tento prístup je súčasťou novej filozofie hospodárenia s mestskými vodami, vyvinutej v Austrálii, známej pod názvom Mestský dizajn citlivý k vode (Water Sensitive Urban Design – WSUD). V USA sú zahrnuté v bioretenčných systémoch s názvom Najlepšie opatrenia pre hospodárenie. Prvýkrát boli dažďové záhrady vyvinuté v roku 1990 v USA v Marylande, keď sa developer Dick Brinker rozhodol pri stavaní nového obytného súboru nahradiť tradičný bioretenčný systém - jazierko iným bioretenčným systémom, ktorý by spájal funkciu estetickú a funkciu zlepšovania kvality vody. Svoj nápad predstavil Larrymu Coffmanovi, krajskému riaditeľovi plánovania a programovania v oddelení Zdrojov životného prostredia, ktorý metódy nie veľmi nákladné s jednoduchou údržbou na zlepšenie infiltračných systémov septiku a na zlepšenie kvality odtekajúcich dažďových vôd, prijal. Výsledkom bolo extenzívne použitie dažďových záhrad v Somersete, kde má každý obytný súbor 28-37 m2 dažďových záhrad.

Text je výťahom z publikácie Metodická príručka - dažďová záhrada, vodozádržné opatrenia  a environmentálna výchova. Jej spoluautorku je Patricia Pavlovská, spoluzakladateľka Školy permakultúry.

Získať viac informácií o dôležitosti vody a procese vytvárania dažďovej záhrady máte teraz možnosť počas nášho Celoročného kurzu o vode alebo jeho jednotlivých webinároch (Mokrade a dažďové záhrady) a workshopoch (Tvorba dažďovej záhrady).