Na wikipedií je takáto poučka: „Pôda je najvrchnejšia časť zemskej kôry, ktorá vzniká na styku a za vzájomného pôsobenia biosféry, atmosféry, litosféry a hydrosféry, v podmienkach určitého reliéfu. Skladá sa z neživej zložky, ktorou sú častice ílu, hliny, piesku, kamienky, pôdna vlhkosť, vzduch, odumreté časti rastlín a živočíchov (tvoriace humus). Živou zložkou (tzv. edafón) sú korene rastlín, mikroorganizmy a drobné živočíchy. 1 cm pôdy vznikne za 100 rokov. Základnou vlastnosťou pôdy je schopnosť poskytovať živiny rastlinám, t. j. má produkčnú funkciu.“ Poučka je to výstižná, jasná a suchá. Pôsobí ako bez života a určite je bez poézie.

Keď sa dotknem rukou živej pôdy pod lístím (mulčom) je zvyčajne chladná a vlhká. Cítim jej štruktúru, hrudky, kamienky… Cítim ako žije, akoby to bola samostatná bytosť. Samostatná bytosť a zároveň kus Zeme. Pri tichom, vedomom dotyku si uvedomujem, že sem patrím. Akoby miesto, kde práve som, bolo konkrétnejšie a živšie. Som viac prítomná sama v sebe a vo svete zároveň. Farby vidím jasnejšie, zvukov počujem viac a vône sú intenzívnejšie.

Pôda je hranicou života a smrti. Život v nej odumiera a život z nej vzniká. Kráľovstvo Morany i Živeny. Tajomstvo večnej premeny vecí. V humuse (organickej hmote v rôznom stupni rozkladu) je naviazaný CO2. Jeho cyklus je tým spomalený. Možno že to, čo som kedysi vydýchla sa zastavilo na tejto hranici života. Na dlhší či kratší čas dokáže byť kúsok môjho dychu súčasťou pôdy. Je súčasťou tej veľkej alchimistickej dielne, nazývanej vedcami sorbčný komplex. Viaže, uvoľňuje,  sprístupňuje vodu a živiny. Zabezpečuje, aby veľkí i malí obyvatelia pôdy mali dostatok. Aby život pokračoval.

Pôda je dieťaťom (pedológ / pedagóg). Hovoríme o materskej hornine. Skala je teda matkou pôdy. Otcom je podľa mňa život. Život ako princíp a všetko živé zároveň. Je to večné dieťa. Bolo, je a bude závislé na svojich rodičoch. Na oboch rodičoch, lebo bez otca sa stane skalou a bez matky kompostom (rašelinou). Ak by pôda stratila matku alebo otca, má človek šancu prežiť? Poznáme hydropóniu, aquapóniu… a určite ešte vyvinieme iné „pónie“, ktoré rastlinám dajú, čo treba. Neviem celkom povedať, čo budeme dýchať, ale aj na to by sme asi prišli. Človek rozumný je úžasne vynaliezavý. Len neviem, čo povie moja duša, keď sa budem musieť pozerať len na holú kostru Zeme!!!

Milujem pôdu. Rada sa jej dotýkam a rada s ňou mlčím. A bude mi cťou Vám o nej tento rok rozprávať.

 

 

Autorka textu: Katarína Trizuliaková. Katarína je absolventkou Úplného kurzu permakultúrneho dizajnu a môžete si ju vypočuť ako lektorku v záznamoch dizajnérskych webinárov: Čítanie krajiny, Biotopy v záhrade alebo Predprojektová príprava.
Ilustračná fotografia: Unsplash.com