USMERŇUJ SÁM SEBA A PRIJÍMAJ SPÄTNÚ VÄZBU
Ach toto.
Ak sa rozhodnete založiť takúto školu, s týmto princípom vstávate a tiež chodíte spať.
Lebo to inak nejde.
Dobre, ide... len inde.
Dospelí tu nie sú odbornými autoritami, ale sprievodcami na ceste poznávania. A sme na jednej lodi s deťmi, oni sa učia o sebe, my sa učíme o sebe. A zrkadlíme si... a ako veľmi. Ponúka sa legendárna rozprávková otázka:
„Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, kto je najmúdrejší v našej škole?“ (A či inak to bolo?)
Azda len odpoveď: „Všetci sme učitelia a všetci sme žiakmi“, je tá pravde najbližšia.
Rozprávky majú výhodu, že sú rozprávkami a majú vopred určený radostný koniec. (Ak však nie sú dielom bratov Grimmovcov.)
Ak si želáme zažiť radostný deň, potrebujeme sa na taký nastaviť a vidieť sa zvonku i zvnútra. Zrkadlenie je výborný nástroj, okolie nám ho ponúka bez poplatku, bez vynaloženia dodatočnej energie a ešte aj nonstop. Priam profesionálna a exkluzívna služba, ak sme si ju svojim rozhodnutím vybrali.
A často sa nám veru naše zrkadlenia nepáčia, no veď čo si tu budeme nahovárať. Preto sa stretávame, navzájom sa podporujeme a mentorov prizývame.
Dozvedeli sme sa už mnoho o sebe a mnoho ešte nevieme. Deti nám sťaby barometer ukážu, v akej nálade sme prišli, akým blatom sme sa nechali pofŕkať a či sme sa aj na chrbte z toho blata umyli.
Nakoniec však aj z blata na jar kvety nádherných tvarov a farieb pokryjú zem, a to je koniec rozprávky... či vlastne začiatok.
Autorka článku: Sylvia Koreňová
Zdroj fotografií: Unsplash
