POZORUJ A REAGUJ

Dlho som sa odhodlávala na tento počin. ?
S využitím permakultúrnych princípov podľa Davida Holmgrena rada pozdieľam svoj pohľad na fungovanie takejto školy.

Pozorovanie je permakultúrna cnosť. Stať sa pozorovateľom je permakultúrny titul majstra… ruky volajú po činnosti, hlavne, nech sa niečo deje, hlava volá naučenými vedomosťami po zlepšeniach, po lepšej budúcnosti, opäť hlavne, nech sa niečo deje… A!!!! ono sa deje… s troškou irónie dodávam, že bez našich zásahov sa deje lepšie.

Je potrebné, aby sa čas stal našim priateľom, aby sme si s ním dali čaj alebo kávu, posedeli na terase, podebatili o tom, že on má vlastne čas…

A takto veru aj v tej škole.

Fíííííha, že nerobiť nič? A pozorovať?

Tak veru, toto chcem napísať.

Každé dieťa iné, každá reakcia iná, v každom prostredí každá reakcia iná. A teda ako?

Hra, rozhovory, otázky bez odpovede, odpovede bez otázky.

Celý september nechávame deťom a sebe, aby sme sa zohrali, navnímali. Potrebujú si toho toľko povedať, toľko ukázať, toľko toho zvládnu za ten čas, čo nie sú spolu. A víkendy aké dlhé niekedy bývajú.?

A tu vidíme, ako sa učia od seba, mladší starších, starší mladších. Bez nervozity. A keď nemajú chuť, povedia si, lebo veď slobodne aj za sebou samým stáť si treba.

A tak pozorujeme, ruky schováme za chrbát, jazyk za zuby a keď sa vynadívame, ponúkneme to, čo vytušíme z nášho pozorovania, že by sa mohlo diať.

A deje sa aj podľa vzdelávacieho programu. Bez nátlaku času, či výkonu. Teraz, či neskôr… deje sa.

A my sa učíme vytrvalosti, tolerancii, rešpektu. Dáš rešpekt, máš rešpekt.

V záhrade, či v škole… bez rozdielu.

Autorka článku: Sylvia Koreňová
Zdroj fotografií: Unsplash